Ako rozpoznať kyberšikanu?
Kyberšikana je cielené, dlhodobé a opakované ubližovanie v online priestore. Na rozdiel od bežného „hejtu“ alebo jednorazového konfliktu, je to systematické správanie zamerané na ponižovanie konkrétnej osoby. Môže sa prejavovať rôznymi spôsobmi – výsmechom, šírením upravených alebo zahanbujúcich fotografií, vylúčením zo skupín, alebo cielenými útokmi v komentároch či správach.
Zuzana Juráneková z IPčka, odborná poradkyňa pre duševné zdravie, vysvetľuje kľúčový rozdiel medzi offline a online šikanou: „Keď chytili Jožka na záchode, tak to malo nejaký začiatok a koniec. Ten Jožko vedel, že to skončí a pôjde domov do bezpečia. V online priestore ideme 24/7.“ Práve táto neustála prítomnosť robí kyberšikanu takou devastujúcou.
Prečo deti o šikane nehovoria?
Aj v rodinách s otvorenou komunikáciou deti často o kyberšikane mlčia. Odborníci vysvetľujú, že v období dospievania sa mladí snažia riešiť problémy najprv sami alebo s pomocou rovesníkov. Boja sa reakcie rodičov, nechcú ich zaťažovať ďalšími starosťami, alebo sa obávajú, že im rodičia zakážu používať digitálne technológie.
„Často je to o tom, že v období dospievania dieťa najskôr skúša riešiť veci samo,“ vysvetľuje Juráneková. „Ten druhý, za akým ideš, sú kamoši. A potom, keď to s kamošmi nejde, tak hľadáš dospelého, pri ktorom sa cítiš bezpečne. To nemusí byť automaticky rodič.“
Peter Šebo, spoluzakladateľ podcastu Digitálni rodičia, zdôrazňuje, že deti často nemajú ani možnosť z online skupín odísť: „Deti nemajú ten luxus z tých komunít vystúpiť, lebo to je tá tvoja trieda, ten tvoj krúžok. Čo ty zrazu, že ‚dobre, tak sa odpojíš‘ a teraz nebudeš vedieť, kedy sa ide na výlet, kedy sa stretávame?“
Ako pomôcť a čo nerobiť?
Kľúčom k prevencii a riešeniu kyberšikany je vytvorenie bezpečného priestoru pre komunikáciu. Juráneková odporúča: „Pokúšajme sa od malička vytvárať bezpečný vzťah na rozhovor, ktorý vytvorí v dieťati pocit, že ak za mnou prídeš s hocičím, nebudem ťa hodnotiť a súdiť.“
Je tiež dôležité deti zapájať do riešenia problému: „Keď ideme podnikať kroky, ideme za učiteľkou alebo hocikam, aby to dieťa o tom vedelo, aby bolo informované o tom, čo sa ide diať, a ak sa dá, zapojiť ho do rozhodovania.“
Okrem toho je podstatné naučiť deti digitálnu empatiu a povzbudzovať aj tých nezainteresovaných k aktívnemu postoju. Ako hovorí Šebo: „Nestačí otázka ‚nešikanujú ťa v škole?‘ a tam skončiť. Treba sa pýtať: ‚A niekomu v triede sa to náhodou nedeje?‘ Nestačí, že ty to nerobíš. Treba vyjadriť podporu obeti alebo nahlásiť situáciu autoritám.“
Nevhodným riešením je odplácať rovnakým spôsobom. „Násilie plodí len ďalšie násilie,“ pripomína Juráneková. Namiesto toho treba deťom vysvetliť, že šikana nie je ich vina a že existuje sieť ľudí, ktorí im môžu pomôcť.
