V takto nastavenom prostredí, kde sa hodnota človeka často spája so vzhľadom sa vytvára pôda pre jav ako objektifikácia. Ako píše Rachel Calogero (2012), objektifikácia znamená správať sa k človeku ako k predmetu – ako k niekomu, koho možno hodnotiť a používať na základe fyzického vzhľadu. Inými slovami – na človeka nie je nazerané ako na osobnosť so svojimi schopnosťami, danosťami či talentmi, ale iba ako na súbor telesných daností, ktorý možno hodnotiť. Keď sú deti opakovane vystavené takémuto spôsobu vnímania a zobrazovania, postupne si osvojujú pohľad na seba „zvonka“ – začínajú sa pozorovať očami iných. Tento proces nazývame sebaobjektifikácia, ktorá je psychologickým dôsledkom objektifikácie. Ide o naučené zameranie pozornosti na viditeľné telesné aspekty (ako sú hmotnosť, tvar postavy, sexuálna príťažlivosť), nie na vnútorné prežívanie. Hoci sa tento jav týka všetkých ľudí bez ohľadu na pohlavie či rod, výskumy ukazujú, že dievčatá a ženy sú týmto zasiahnuté výraznejšie – historicky aj sociálne. Od módnych magazínov po dnešné „fitspiration“ či „SkinnyTok“ – obraz ženského tela bol a stále je centrom mediálnych ideálov.
Tento jav však nie je len teoretický pojem – má konkrétne psychologické dôsledky. Sebaobjektifikácia vzniká zo snahy priblížiť sa kultúrnym ideálom vzhľadu a spoločenským očakávaniam, pričom vonkajšie uznanie sa stáva hlavným meradlom či ukazovateľom vlastnej hodnoty – v zmysle keď sa páčim, mám hodnotu. To ako človeka vidia iní sa stáva dôležitejším, než jeho vlastné vnútorné pocity a potreby. Narušuje sa obraz tela, oslabuje sa citlivosť na telesné signály. Výsledkom je úzkosť, depresia, znížené sebavedomie, poruchy príjmu potravy či sexuálne dysfunkcie (Fredrickson & Roberts, 1997; Papageorgiou et al., 2022; Polskaja & Novikova, 2023). Slevec a Tiggemann (2011) potvrdili, že médiá patria k najsilnejším rizikovým faktorom a že nespokojnosť s telom sa zvyšuje najmä u žien so zvýšeným BMI.
Tento jav má dve základné podoby: „body surveillance“ – neustály dohľad nad vlastným telom, a „body shame“ – hanbu, keď telo nezodpovedá ideálu. Výskum Katz-Wise a kol. (2013) ukázal, že dospievajúce dievčatá majú väčšiu tendenciu k neustálemu sledovaniu a kontrolovaniu vlastného tela (body surveillance) v prípade, že ich matky cítia hanbu za svoje telo (body shame). Deti sa totiž učia vzťahovať k svojmu telu podľa vzorov, ktoré vidia doma. Ak vidia, že telo je predmetom neustálej úpravy a hodnotenia, môžu si osvojiť predstavu, že aj ich vlastné telo je niečo, čo treba prispôsobovať očakávaniam iných. Nespokojnosť s telom sa pritom objavuje čoraz skôr – výskumy potvrdzujú, že už deväťročné deti pociťujú tlak vyzerať „lepšie“ (Vandenbosch & Eggermont, 2017).
Moderné technológie a predovšetkým sociálne siete silno vplývajú na identitu a sebauvedomenie človeka a mechanizmus sebaobjektifikácie ešte posilňujú. Vytvárajú globálne predstavy o „ideálnom vzhľade“, ktorý sa často spája so spoločenským úspechom. Prostredníctvom vizuálnych trendov, filtrov a algoritmov sprostredkúvajú idealizované normy krásy a vysoký podiel sexualizujúcich zobrazení, medzi ktorými dominujú selfie. Práve selfie sa ukázali ako významný spúšťač sebaobjektifikácie – podporujú tendenciu pozerať sa na svoje telo očami pozorovateľa a hodnotiť ho podľa reakcií publika. Výskumy potvrdzujú, že zdieľanie a sledovanie selfie súvisí s intenzívnejším sledovaním vlastného tela, väčšou nespokojnosťou s výzorom a vyšším rizikom neusporiadaného stravovania u dievčat a žien vo veku 18 až 30 rokov.
Za najviac objektifikujúce platformy sa považujú tie, ktoré stavajú na vizuálnom obsahu – najmä Instagram. Používanie Instagramu sa spája s osvojovaním kultúrne podmienených noriem krásy a so zvykom porovnávať svoj vzhľad s inými. Tento proces však funguje obojsmerne: nielen sociálne siete podporujú sebaobjektifikáciu, ale aj miera sebaobjektifikácie ovplyvňuje, ako človek siete používa. Ľudia, ktorí sa viac hodnotia cez svoj vzhľad, častejšie upravujú svoje fotografie, vyberajú „najlepšie“ snímky a prispôsobujú ich idealizovaným predstavám o atraktivite.
Tak sa rozbieha začarovaný kruh – úprava fotografie prináša krátkodobý pocit uspokojenia a vonkajšieho uznania, no zároveň posilňuje závislosť od spätnej väzby publika. Keď lajky a komentáre opadnú, objavuje sa úzkosť, pochybnosti a hanba. Potreba vonkajšieho potvrdenia sa tak stáva centrálnym prvkom vnímania vlastnej hodnoty. Sociálne siete sa tým stávajú priestorom, kde sa telesná atraktivita zamieňa za osobnú hodnotu.
V kultúre, kde je sexualita chápaná ako hlavná charakteristika atraktívnosti, získava sexualizovaný obsah najväčšiu pozornosť. O sexualizácii teda hovoríme vtedy, keď sa hodnota človeka, najmä dievčaťa, zužuje na to, aké je “žiaduce”. Riziká sexualizácie sa výrazne zvyšujú práve na sociálnych sieťach, kde je práve sexualizovaný obsah uprednostňovaný. Nejde pritom len o vonkajšiu objektifikáciu či tlak na dievčatá, ale aj o vnútorné prijatie sexualizujúceho pohľadu na vlastné telo. Je to hlbší kultúrny jav, v ktorom sa ženské aj dievčenské telo redukuje na zdroj pozornosti a uznania. Keď sa s tým dievča stretáva denne – v médiách, v komentároch pod fotkami, v trendoch či „fit checkoch“ – postupne sa učí, že byť „videná“ znamená byť „žiaduca“. Dievčatá tak vidia, že ak zverejnia obsah s dôrazom na telo, dostanú viac pozornosti. Niektoré následne prechádzajú až k tzv. „dobrovoľnej sebaobjektifikácii“, keď vystavujú svoje telo podľa požiadaviek publika, často s pocitom, že ide o ich voľbu. V skutočnosti je to odpoveď na tlak prostredia, ktoré ich učí, že byť videná znamená byť hodnotná.
To všetko vytvára prostredie, v ktorom deti hľadajú potvrdenie svojej hodnoty najmä vo vzhľade. Tu zohrávajú kľúčovú úlohu dospelí – rodičia a učitelia, ktorí môžu pomôcť tento kruh narušiť. Deti začínajú formovať svoj vzťah k telu už v ranom veku – často ešte skôr, než sa dokážu samy vyjadriť. Fenomén tzv. sharentingu – zdieľania fotografií detí na sociálnych sieťach – ich vystavuje pozorovaniu a komentovaniu už v batolivom veku. Komentáre zamerané na vzhľad môžu u detí formovať predstavu, že to, ako vyzerajú, je dôležitejšie než to, aké sú.
Rodičia môžu byť kľúčovými sprievodcami, ak sa s deťmi o týchto témach rozprávajú otvorene, bez moralizovania. Dôležité je, aby deti počuli, že hodnota človeka nespočíva vo výzore, ale v jeho schopnostiach, záujmoch, v tom, čo cíti a dokáže. Učitelia zasa môžu prispieť rozvíjaním mediálnej gramotnosti – pomôcť žiakom čítať obrazy kriticky, rozpoznávať manipuláciu, pochopiť, prečo niektorý obsah získa viac pozornosti než iný. Výskumy (Rasmussen et al., 2016) ukazujú, že práve mediálne vzdelávanie rodičov aj pedagógov patrí medzi najúčinnejšie ochranné faktory pred negatívnymi dôsledkami sociálnych sietí.
Každý z nás potrebuje cítiť, že má hodnotu – nielen v očiach druhých, ale aj v sebe. Dieťa, ktoré má príležitosť rozvíjať svoje záujmy, zvedavosť a vzťahy, si vytvára vnútorný pocit istoty a sebavedomia, ktorý nestojí na počte lajkov ani na tom, ako vyzerá. Práve tieto vnútorné zdroje – zážitok kompetencie, prijatia a blízkosti – pomáhajú deťom odolávať tlaku porovnávania a byť v kontakte so sebou. Keď dieťa cíti, že je cenné také, aké je, vonkajšie uznanie prestáva byť tým, čo určuje jeho sebahodnotu.
Pomôcť deťom znamená ponúknuť im aj iné zdroje hodnoty – záujem, uznanie, možnosť byť tvorcom, nie len objektom. Každý dospelý, ktorý s dieťaťom rozpráva s rešpektom a záujmom, mu pomáha budovať vnútornú oporu. Hodnota človeka sa nemá odvíjať od počtu lajkov, ale od schopnosti cítiť sa v sebe doma – v tele, ktoré je viac než len obrazom.
Digitálny svet výrazne ovplyvňuje sebahodnotu dieťaťa a na riešenie tejto témy nemusíte byť sami. Odborníčky špecializované na témy porúch príjmu potravy, sebavnímania a problémy so stravovaním z Chuť žiť vám radi pomôžu na bezplatnej a anonymnej poradni: poradna@chutzit.sk.
Autorka: Mgr. Miroslava Takáčová,
Psychologička, Chuť žiť
