Dva feedy, jeden odkaz
Predstavte si dve deti – spolužiaka a spolužiačku. Obaja scrollujú telefón, každý vo svojej izbe. Dievča sa zastavuje pri videách o “clean eating” či obsahu “what I eat in a day”, pri fotografiách štíhlych tiel – možno aj zvažuje, či nie sú generované AI, ale čo na tom, keď “každý tak vyzerá”. Chlapec vidí videá s fitness obsahom, o budovaní svalov, o dominancii a “pravej mužnosti”, o “sigma male” pravidlách a influenceroch, ktorí vysvetľujú, čo to znamená byť “skutočným mužom” v dnešnom svete. Ani jedno z detí si tento obsah nenašlo samo – algoritmus im ho servíruje denne, opakovane a v stále intenzívnejšej forme. Odkaz je jasný: tvoja hodnota závisí od toho, ako vyzeráš.
Nie je to náhoda ani výnimka. Výskumy hovoria jasne: podľa správy Common Sense Media (Robb & Mann, 2025) viac ako dve tretiny chlapcov vo veku 11 až 17 rokov sa dostane k obsahu o digitálnej maskulinite bez toho, aby ho vyhľadávali. U dievčat je situácia podobná (Tennfjord, Bell & Eg, 2025): väčšina z nich vníma vplyv sociálnych sietí na sebaobraz ako negatívny, pričom opisy príspevkov, ktoré feed ponúka a ktoré nevedomky a často v nie malej miere formujú ich sebahodnotu sa opakovane vracajú k tým istým nedosiahnuteľným a nezriedka navzájom sa vylučujúcim ideálom – byť chudá, ale s krivkami, byť prirodzená, no stále dokonalá.
Správa ktorú oba feedy nesú je však v jadre rovnaká: “Tvoja hodnota závisí od toho, ako vyzeráš a čo dokážeš predviesť.”
Nejde pritom o nový koncept. Looksmaxxing, incel komunity, “sigma male” pravidlá – to sú len posledné verzie presvedčení, ktoré existujú oveľa dlhšie. Rovnako ako tlak na ženské telo – ideál štíhlosti, mladosti a krásy – nie je vynálezom sociálnych sietí. Tie ho len zosilnili, zrýchlili a urobili osobnejším. Tieto presvedčenia existujú dlho, z času na čas dostanú nový slovník či argumentačnú základňu, ktorá viac zodpovedá súčasnej generácii, aby bolo “skutočne jasné, čo znamená byť tým správnym mužom” a “ako sa stať dosť dobrou a hodnotnou ženou”. Každá nová verzia je nastavená presne na tú generáciu mladých ľudí, ktorá práve hľadá svoju identitu. A to, čo bolo kedysi obmedzené na úzke skupiny, dnes sociálne siete šíria instantnou rýchlosťou priamo do izieb dospievajúcich.
Prečo sa to nedá len tak vypnúť
Nie je to slabosť, hlúposť či nevedomosť, ale vývinová psychológia.
Adolescencia je obdobie, kedy mozog aktívne hľadá odpovede na dve základné otázky: Kto som? a Kam patrím? Už Festingerova teória sociálneho porovnávania (1954) hovorí o tom, že mladý človek sa díva na ostatných – porovnáva sa a na základe toho kalibruje svoju identitu. Sociálne siete tento prirodzený proces dramaticky zosilňujú tým, že sprístupňujú nekonečné množstvo objektov na porovnávanie kedykoľvek a kdekoľvek sa nachádzame.
Tennfjord a kol. (2025) popisujú zaujímavý rozdiel v tom, ako tento tlak prežívajú dievčatá a ako chlapci. Dievčatá opisujú tlak na telo ako neustále pripomienky toho, ako by mali vyzerať – aká by mala byť ich postava, pleť, tvár, vlasy… ale aj to, že by mali byť usmievavé, citlivé a vnímavé, ale nie príliš – inak sú “hysterické”. U chlapcov je to trocha inak – tlak sa viaže viac na výkon, úspech, svalnatosť, prípadne na to, akí nemajú byť – slabí, citliví, “feminínni”. Štúdia však ukazuje, že vo všeobecnosti sa oveľa viac hovorí o tlaku na ženy a dievčatá než o tlaku na mužov a chlapcov. Jeden respondent to pomenúva priamo: „Myslím si, že medzi chlapcami je oveľa viac tlaku na telo. Len sa o tom tak často nehovorí.“
Toto ticho nie je dôkazom, že chlapci problém nemajú. Ide o dôsledok stereotypného očakávania – chlapci sa naučili, že o niektorých veciach – ako napr. ich vlastné pocity a problémy – sa jednoducho nehovorí (Robb & Mann, 2025).
Osobitne zákerná je tzv. motivačná pasca: mladší chlapci v štúdii Tennfjord a kol. (2025) spontánne uvádzali, že obsah o telách a ich vzhľade na sociálnych sieťach vnímajú ako motiváciu ísť cvičiť a pracovať na „ideálnom tele“. Nejde o výlučne chlapčenský fenomén. Historicky tiež platí, že ženám sú honba za krásou a neustále sebazdokonaľovanie súvisiace so vzhľadom podsúvané ako luxus, ako forma starostlivosti o seba. V skutočnosti je za tým často skôr honba za mladosťou a štíhlosťou, a to čo najrýchlejšie. Nejde teda o zjavný tlak, ktorý by dieťa rozpoznalo a odmietlo – ide o niečo, čo sa tvári ako inšpirácia pre osobný rozvoj. Práve preto je oveľa ťažšie zachytiť ho zvonku.
Výsledkom je paradox: časť adolescentov si vplyv sociálnych sietí uvedomuje a reaguje naň – prestávajú sledovať účty, ktoré v nich vyvolávajú negatívne pocity, upravujú si feed, vyhľadávajú pozitívnejší obsah (Tennfjord a kol., 2025). Pre mnohých to však takto nefunguje. Algoritmus nepôsobí cez argumenty, ale cez opakovanie a emócie, a práve preto nestačí len povedať dieťaťu: “Mysli kriticky.”
Adolescencia je obdobie intenzívnych emócií, búrlivých hormónov a predovšetkým – hľadania miesta v sociálnej skupine. Pocit patriť niekam, byť prijatý, byť dosť dobrý – to sú zážitky, ktoré sú v tomto období silnejšie a presvedčivejšie než akýkoľvek racionálny argument. A nie je to len o deťoch: aj dospelí vedia, že scrollovať telefón pred spaním im neskvalitní spánok ani neprinesie oddych – a predsa ich obrazovka dokáže „vcucnúť“ aj na desiatky minút. U dospievajúcich, ktorí si zároveň formujú identitu a hľadajú, kam patria, je táto sila ešte intenzívnejšia.
Čo z toho vyplýva
Nespokojnosť s vlastným telom je jedným z najlepšie zdokumentovaných rizikových faktorov pri vzniku a udržiavaní porúch príjmu potravy (PPP) u dievčat aj u chlapcov (Keery a kol., 2004; Dahlgren a kol., 2024). U dievčat sú tieto súvislosti dlhodobo sledované. U chlapcov sa riziko točí okolo budovania svalov, výkonu, suplementov a kontroly nad telom. Chlapci sú teda viac rizikovou skupinou najmä pre vznik bigorexie či telesnej dysmorfie ako častého sprievodného znaku pri PPP.
Dôležité je aj to, čo chýba. Body positivity ako trend, ktorý pre mnohé dievčatá funguje ako určitý ochranný faktor, chlapcov prakticky neoslovuje. Tennfjord a kol. (2025) popisujú, že chlapci sa s ním nedokážu stotožniť – cítia, že diverzita tiel zobrazovaná v tomto hnutí sa na nich nevzťahuje. Jeden z účastníkov výskumu to vyjadril jasne: „V reklamách Calvin Klein nikdy neuvidíte chlapa s väčším bruchom. Všetci musia mať tehličky.”
Čo s tým môžeme urobiť
Pre rodičov: Priestor na rozhovor existuje – podľa Common Sense Media (2025) takmer 80 % detí dôveruje rodičom pri témach o online obsahu. Kľúč nie je v kontrole, ale v otázkach bez odsudzovania. Namiesto „Čo sleduješ?“ skúste „Ako sa cítiš po hodine scrollovania?“ alebo „Kto je teraz na TikToku populárny a čo o ňom hovoríš kamarátom?“ Oceňujte deti za to, kto sú a čo robia – nie za to, ako vyzerajú.
Pre učiteľov: Stereotypy sa oplatí pomenovávať priamo a bez moralizovania, napríklad otázkou: „Čo vidíte na sociálnych sieťach o tom, ako má vyzerať chlapec alebo dievča? Súhlasíte s tým?“ Osobitná pozornosť patrí chlapcom, ktorí o týchto témach mlčia – ticho neznamená automaticky absenciu problému.
Pre samotné deti: Aktívna správa feedu je reálny nástroj: unfollow, „nezaujíma ma“, vyhľadávanie iného obsahu. Viac ako polovica mladých mužov v jednom výskume uviedla, že nerozumie tomu, ako platformy rozhodujú, čo im zobrazujú – a väčšina by chcela mať nad svojím feedom väčšiu kontrolu (Young Men Research Initiative, 2025). Táto túžba po kontrole je dobrý vstupný bod pre rozhovor.
Algoritmus nemá hodnoty, neplánuje a neučí so zámerom odovzdať niečo hodnotné. Optimalizuje pozornosť a využíva k tomu to najpodstatnejšie pre tínedžerov – potrebu niekam patriť, byť prijatí a vedieť, kto som. Našou úlohou ako dospelých je byť v tomto procese prítomní.
Digitálny svet výrazne ovplyvňuje sebahodnotu dieťaťa a na riešenie tejto témy nemusíte byť sami. Odborníčky špecializované na témy porúch príjmu potravy, sebavnímania a problémy so stravovaním z Chuť žiť vám radi pomôžu na bezplatnej a anonymnej poradni: poradna@chutzit.sk.
Autorka: Mgr. Miroslava Takáčová,
Psychologička, Chuť žiť
Použité zdroje:
Tennfjord, M. K., Bell, A. R., & Eg, R. (2025). How social media influences the self-image and body image among female and male adolescents. PLOS ONE, 20(11), e0334657. https://doi.org/10.1371/journal.pone.0334657
Robb, M. B., & Mann, S. (2025). Boys in the digital wild: Online culture, identity, and well-being. Common Sense Media.
Dahlgren, C. L., Sundgot-Borgen, C., Kvalem, I. L., Wennersberg, A. L., & Wisting, L. (2024). Further evidence of the association between social media use, eating disorder pathology and appearance ideals and pressure. Journal of Eating Disorders, 12, 34. https://doi.org/10.1186/s40337-024-00992-3
Festinger, L. (1954). A theory of social comparison processes. Human Relations, 7(2), 117–140.
Keery, H., van den Berg, P., & Thompson, J. K. (2004). An evaluation of the Tripartite Influence Model of body dissatisfaction and eating disturbance with adolescent girls. Body Image, 1(3), 237–251.
Young Men Research Initiative. (2025). A new map: Young men’s digital worlds in 2025. https://youngmenresearchinitiative.substack.com/p/a-new-map-young-mens-digital-worlds
